Prečo nemám rada ľudí (a sošky anjelov)

Holla!! Nie... Toto odignorujte...

Ahojte :)

Takže dnes by som svoje kecy zamerala trochu pesimisticky. Ak tu bude chýbať nejaké Y, je to preto, lebo mačiatko mi zlomilo klávesu a ťažko sa stláča.

Ešte pred tým, ako sa začnem venovať tomu, o čom hovorí názov, by som chcela povedať, že dnes som bola na súťaži, že kto napíše najlepšiu esej po anglicky. Mali sme tri témy, prvá bola nejaká ekonomická o tom, čo sa robí s peniazmi, keď chcete podnikať (myslím, alebo niečo také), druhá, to som písala, bola, či preferujete byť členom EU alebo občan Slovenska a tretia mala niečo s EU a konfliktami typu Sýria, že či by EU nemala mať väčší vplyv. Ak sa mi tá esej dostane do rúk, dám ju sem. Podstata ale je, že než sme začali písať, prišla do triedy naša geografikárka (asi sme to písali v jej triede) a do rohu nám postavila malú sošku anjelika (ref. - Doctor Who - Weeping Angel). Viete ako veľmi som sa nemohla sústrediť?

Weeping Angel je mimozemšťan z britského seriálu Doctor Who. Keď na naňho niekto pozerá, vyzerá ako socha a nemôže sa pohnúť, ale ak nie je videný, môže sa hýbať. Ak sa vás dotkne, prenesie vás do minulosti. Prestavte si, že zavriete oči na sekundu a keď ich otvoríte, ste na mieste, kde ste nikdy neboli. Všetko je cudzie, ľudia sú oblečení v oblečení, ktoré sa už dávno nenosí. Musí to byť strašné.

Ale poďme k veci.
Prvý dôvod, prečo nemám rada ľudí je, že sú falošní. Tvária sa ako priatelia, no po pár mesiacoch si nájdu nových a vám napíšu len vtedy, keď niečo potrebujú.
Po druhé, "súdia knihu podľa obalu". Automaticky ste nepriatelia, ak nemáte radi to, čo oni.
Po tretie, sú hluční. Čím viac ľudí, tým väčší hluk.
Po štvrté, väčšinou sú hlúpi. Nehovorím, že ja nerobím chyby. Ale občas rozmýšľať treba, no niektorí ľudia sú na to príliš jednoduchí. Uspokoja sa s hocičím, hlavné je, že nemusia rozmýšľať, veď to "bolí".
Po piate, starajú sa do vecí, do ktorých ich nič. To hádam každý pozná.
Po šieste, stále sa na niečo vyhovárajú. Nikto si nechce priznať chybu a kto si ju prizná, je trápny. Ale moje úvahy prišli k záveru, že ak si chybu nepriznáme, je pravdepodobnejšie, že ju druhýkrát nespravíme, lebo by bolo jasné, že prvý raz sme za to mohli my.
A po siedme, KRADNÚ NÁPADY! Poviete im nápad na knihu a o pár dní je to spracované na internete. Nakreslíte im niečo do pamätníčka a časom to vycapia na internet a tvária sa, že to kreslili oni. A takto to býva stále a to je to najhoršie, čo môžu robiť. Okrem zrady.
Po ôsme, občas zradia. Jednoducho urobia hlúposť a zrazu zistíte, že ich nepoznáte.

A tak... Preto sa držím ľudí, ktorí sa nesnažia byť za každú cenu stredobodom pozornosti.

Tak nadnes končím, idem pozerať Elementary, už som videla 3 časti a americký Sherlock sa mi celkom zapáčil, ale o tom potom.

Dobrú noc :*

*März*