Dnes mi nejak padla do oka táto myšlienka. Asi je na tom kus pravdy. Dnes som sa vo viacerých ľuďoch veľmi sklamala.
Napríklad som mame urobila čaj a ona po mne začala kričať, že som jej tam nedala cukor. Ale nejde len o to. Jednoducho mám pocit, že ľudia okolo mňa si myslia, že im budem všetky láskavosti robiť "len tak". Ale ak ja niečo potrebujem, vždy je to to isté - nemám čas, nemám benzín, nemám náladu...
Preto som sa rozhodla, že končím s láskavosťami. Nebudem už robiť nič pre nikoho. Tak isto nebudem volať von ľudí, ktorí si na mňa ani nespomenú. Ak niekto chcete ísť von, zavolajte mi, alebo napíšte, alebo niečo... Ja už na všetkých kašlem. Ja sa prosiť nebudem.
A ešte som sa rozhodla, že dokým mi naši nespravia izbu, nebudem sa učiť na maturitu. Ja sa nebudem učiť v kuchyni, kde na mňa furt niekto hučí, že sa mám posunúť, vypnúť hudbu, spraviť im čaj, uvariť im jedlo... Ja sa na to môžem vykašľať. A robiť nepôjdem, nech si potom za mňa platia poistky.
Už ma to jednoducho prestalo baviť. Je mi z ľudí zle. Doslova. Je mi na vracanie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára