Aj keď som tom tomuto článku dala názov "Generačný rozdiel", nejdem sa zaoberať iba rozdielmi medzi generáciami, ale HLAVNE problémom našej generácie.
Takýto článok sa chystám napísať už dlhšie, no dnes sa stalo niečo, čo ma prinútilo sa nad tým ešte viac zamyslieť. Vlastne sa stali dve veci.
Mám totiž v triede jedno také dievča. Vyperoxidované vlasy, leopardí vzor takmer všade a absolútne žiadne ambície (okrem toho mať dobré vlasy). Občas sa s ňou porozprávam, občas nie. Nie je to osoba, s ktorou by som si rozumela najviac na svete, ale necítim k nej ani žiadnu nenávisť, jednoducho máme úplne neutrálny vzťah.
No dnes si tak prisadla k našej lavici. A začala rozprávať, jak si máme pozrieť Babovřesky, že je to super film. A keď som jej povedala, že som nevidela Kameňák 4., veľmi sa čudovala. A potom som jej povedala, že také filmy sú hlúpe a vôbec ma nebavia, pozerala na mňa ako na niekoho z inej planéty a povedala mi, že si mám pozerať svoje intelektuálne veci a "toho detektíva" (ktorého meno pozná každý človek so základným vzdelaním).
Potom prišla spolužiačka, s ktorou jediné z ročníka maturujeme z fyziky a začala mi vysvetľovať, ako v sobotu na kurze z fyziky brali rozpad častíc. A zrazu do toho toto dievča skočilo a povedalo: "Prečo sa takto oduševnene nerozprávate o lakoch na nechty?" A to ma dostalo. Ju ani nenapadlo, že by nás to mohlo uraziť. Odfrkla som jej, že je to zaujímavejšie ako to, aký odtieň fialovej si napatlem na nechty.
A preto píšem tento článok. Asi ste pochopili, na čo chcem upozorniť, ako sa naša generácia odlišuje od tej staršej a ako pomaly prichádzame o ambície a túžbu po vzdelaní. Sme tak lenivý, že sa uspokojíme s pozeraním béčkových komédií (väčšinou amerických), len aby sme pri filme nemuseli zapájať mozgové bunky.
Rovnako je to s čítaním. Dnes ľudia čítajú časopisy. Nie knihy. Niektorí sa učia. Jedna spolužiačka mi povedala, že rada číta odborné texty. To bolo nečakané. Vážne som sa potešila a uvedomila som si, že možno to s nami nie je až tak zlé. Ale *práve mi niekto volal: "-Haló? No čo krásko! -Mária, to si ty? -Ehm, prepáčte... *potichu v pozadí: Kto to je?*" :D :D :D
Ale. Čo takto povinná literatúra? Ako niekto môže povedať "ten sprostý Dante Alighieri!" ?! Vôbec si nevážime ľudí, ktorí pre nás tvorili dejiny. Dokonca niektorí moji spolužiaci netušia, kedy bola nežná revolúcia a kedy sa Slovensko osamostatnilo! Sme v maturitnom ročníku!
A umenie a kultúra? Spravím peknú prezentáciu a všetci sa čudujú, ako na tom môžem mať nervy. Ale veď to je tak zaujímavé, život maliarov a všetko to okolo toho... Koľkokrát je ich životný príbeh tak podobný tomu nášmu?! A niektoré obrazy sú naozaj pekné. Aj sochárstvo, architektúra... Vážne nikoho nezaujíma, ako ľudia žili kedysi? Čomu verili, pre čo žili?
A výlety do prírody? Načo? Máme počítač. Pozrieme si fotky prírody. Lenže takýmto spôsobom ich za chvíľu nebude mať kto fotiť. Ako to, že nikomu nechýba ten čerstvý vzduch, tá nepokosená, zelená tráva a nočný pohľad na hviezdy, keď sme s rodičmi ako malé deti pravidelne chodievali na hríby?
Neviem, čo je s dnešnými ľuďmi. Možno za to môžu počítače a televízory. Informácie nemusíme hľadať po knižniciach, stačí nám otvoriť google a vieme všetko. Máme kalkulačky, audioknihy, transcribery, veď načo by sme sa namáhali s písaním, čítaním či počítaním?
V knihe Sofiin svet je veľmi pekný úryvok. Hovorí o tom, že filozof sa musí čudovať a zaujímať o veci okolo seba. Že deti sa čudujú a tým, že objavujú svet okolo seba, nič ich nevystraší, no pomaly sa to vytráca a na všetko okolo seba si zvykáme. A to je to, čo nedokážem pochopiť. Prečo ľudia už nie sú zvedaví?
*März*
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára